Improvizácia a rýchla adaptácia
biznisu

OK: Poďme zhurta na to! Pandémia znamenala celkom veľký krízový manažment. Ako vás to zasiahlo v marci 2020, ako si na to spomínate? Aké boli prvé pocity, na čo ste mysleli? Aké to je u teba, Grétka?

GP: Prirodzene sme to nečakali. Tak ako to nečakal asi nikto. Počítali sme s tým, že organizujeme festival ako každý rok pre niekoľko tisíc ľudí. Samozrejme, sledovali sme všetky opatrenia. Musím povedať, keď si spomínam na ten rok, bolo to také nekonečné čakanie na nejaké informácie, ktoré koniec-koncov ani neprišli. Mnohokrát sme si museli tie informácie vymýšľať, respektíve nastavovať sami. Museli sme jednoducho nejakým spôsobom reagovať na situáciu a nie zaspať. To sa asi snažil robiť každý.

OK: Ako ste to mali? Bol marec, prípravy ďalšieho ročníka Atmosféry v plnom prúde. Aká bola prvá reakcia? Ako to bolo s tvojím tímom? Mysleli ste, že stále bude Atmosféra, alebo ste sa s tým už aj rozlúčili?

GP: My sme si tak povedali, že sa budeme asi rozhodovať podľa toho, ako to spraví Pohoda. Vieš, my sme malý festival a Pohoda je väčší. U nich je to náročnejšie. Tak sme si vraveli, že aj keď Pohoda urobí rozhodnutie s najväčšou pravdepodobnosťou budeme vedieť urobiť rozhodnutie aj my. A, žiaľ, nebolo to tak, lebo Pohoda sa, samozrejme, rozhodla posunúť ročník na ďalší rok. My sme mali stále nejaké nádeje, pretože sme násobne menší festival. Možno sa to podarí urobiť. Tak sme si povedali, že ešte počkáme, ale v nejakom momente sme si už povedali, že čakať jednoducho nemôžeme, lebo je to únavné. Na jednej strane máš obrovský stres z toho, že vieš, že máš veľa roboty a musíš robiť. Na druhej strane si demotivovaný tým, že každý deň sa situácia zhoršuje. Máš pocit, že to, čo robíš, je úplne zbytočné, lebo je veľká šanca, že to nebude. Nám pomohlo stanoviť si termín. Nepamätám si presne, ale pravdepodobne to bolo niekedy v polovici mája, keď sme si povedali, že sa musíme rozhodnúť, čo budeme s Atmosférou robiť. Veľmi mi pomohlo, že sme sa bavili. Ja som spravila takú skupinu iných organizátorov festivalov a spoločne sme sa rozprávali o tom, ako to majú pri menších festivaloch a na základe toho sme vedeli urobiť rozhodnutie, že festival musíme posunúť na budúci rok. Potom sme prišli s takým novým konceptom, keď sme skúsili urobiť tri menšie podujatia, ktoré sme v konečnom dôsledku aj tak museli zrušiť.

OK : Jasné, k tomu ešte prídeme. K improvizácii, k zmene všetkých podmienok.

OK: Kristy, ako to bolo s tebou? Ako začal príbeh ateliéru MOSS, keď si tak spomenieš na začiatok pandémie?

KS: Vo februári alebo začiatkom februára sme podpísali zmluvy na priestory. Tak nejako sme sa pustili do tohto sna, netušili sme, že príde pandémia. Bolo to veľmi nečakané. Nevedeli sme, čo teraz. Podpísaný priestor sa nedalo zrušiť. Majiteľ rátal s nami a my sme si povedali, že sa začneme postupne v tom priestore zabývavať . Začneme nejako prerábať a tak nejak časom sa to nejako uvoľní. Stále sme verili. Celá prerábka bola celkom náročná. Dodávatelia alebo stolári, ktorí nám na mieru prerábali nejaké veci, tiež čakali na základe toho, že bola pandémia, takže ani im ten tovar neprišiel včas. Takže nejaké police, skrinky, čo sme tam všetko robili, to všetko meškalo. V konečnom dôsledku neskôr, keď sa aj dalo otvoriť, my sme stále ešte otvoriť nemohli. Nemali sme nachystané nejaké takéto veci. Mrzelo ma, že sa to tak poposúvalo. Potom sme začali aspoň s donáškou, aby sme nejako pohli a aby sme si postupne budovali nejakú klientelu a tak.

OK: Ateliér a kvetinárstvo sú hlavne o osobnom kontakte. Ľudia to chcú vidieť, chcú si to ohmatať. Potom asi aj akcie, eventy k tomu prejdeme. Otvárala si nový biznis, nový ateliér v týchto časoch. Aké boli teda tie nástroje, ako si s tým pracovala? Spomenula si donášku. Čo ďalšie tam bolo?

KS: Na začiatku som si to nevedela predstaviť. Presne, ako si hovoril, ide o to, že ľudia to chcú vidieť. Nevieš im to odprezentovať do telefónu alebo tak. Začali sme dosť postovať na Instagram. Nafotili sme nejaké kytice, nejaké editoriály. To nám pomohlo. Ľudia videli našu prácu, lebo tam bol ešte taký ten faktor, že nás nepoznali. Keby nás už poznajú a poznajú našu prácu, tak si to možno vedia ľahko predstaviť, ale toto bolo o to ťažšie. Instagram nám veľmi pomohol. Bolo to také, že tam sa tí ľudia na to vedeli pozrieť. Stále sme tam pridávali nejaké nové kytice podľa sezóny, ktoré sme robili. Na začiatku sme fungovali na základe toho a nejakej tej donášky, poprípade si to ľudia vedeli prísť vyzdvihnúť. Možno cez výklad sa na to pozrieť, keď sa už dalo cez otvorené výdajné okienka fungovať.

OK: Jasné, však v prvej vlne sme doma všetci kváskovali, cvičili a pozerali Instagram osem hodín denne, takže to celkom pomohlo v tomto biznise pri jeho rozbehu.

KS: Veľmi.

OK: Strávili sme veľa času na sociálnych sieťach. Super, potom ešte prejdeme k tomu, ako si si vlastne budovala zákazníkov a ľudí, ktorí spoznali ateliér MOSS.

OK: Grétka, ty si spomenula skupinu ďalších spoluzakladateľov menších festivalov. Povedz o tom troška viac, lebo je to krásna vec. Vy ste na rovnakej vlne. Tie podmienky sa stále menia. Povedz možno, ako to fungovalo, koho to bol nápad, ako to išlo tie mesiace až do leta.

GP: Vieš čo, to, čo som si ja vlastne uvedomila je, že ja som mala v tom celom hrozný pocit samoty. Vieš, jedna vec je samota lídra, ako keď vedieš organizáciu a príde ti nejaká takáto krízová situácia a musíš ju riešiť. Áno, riešiš ju s tímom, ale v konečnom dôsledku rozhodnutia musíš robiť sám. Zároveň tým, že obrovská neistota, v ktorej sme všetci žili, bola jednak spôsobená aj tým, že nikdy takáto situácia neprišla. Nevedeli sme, ako sa bude pandémia vyvíjať. Ja som si povedala, že do kelu, poznám kopec organizátorov, nielen Miša Kaščáka, ktorý robí veľký festival. Mne by pomohlo mať informáciu o tom, ako premýšľajú, ako sa cítia tí ľudia, ktorí robia podujatia v rovnakej veľkosti alebo možno o kúsok väčší festival ako my. Povedala som si, že ich poznám. Spravila som iba na Facebooku takú skupinu a všetkých som tam nahádzala a povedala som im, že chalani (sú to chalani, ja som tam bola jediná baba, málokedy máš nejakú organizátorku festivalu), normálne si povedzme, ako sa máte, ja sa mám dosť na nič. Potrebujem len vedieť, ako to máte vy. Takto sme si pozdieľali, ako sa máme. Naozaj mi to pomohlo. Už len to, že mi oni napísali, Gréti, neviem, tiež čakáme, tiež sme v tom rovnako. Takáto drobná vec mi pomohla povedať si okej, nie som v tom sama. Sme v tom všetci tak nejak spoločne a zvládneme to. Dávali sme si update. Každý sa rozhodol inak, ale toto bol taký silný moment. Nič veľké organizované, ale my sme sa tak nejak spoločne spojili a pozdieľali si aspoň to, ako sa v tom cítime a ako to máme.

OK: Skvelé, toto je krásne, že si to spomenula. Ja som to veľmi cítil. Pandémia zasiahla veľmi veľa oblastí biznisu, veľmi výrazne. Malých podnikateľov a živnostníkov najviac, lebo nemajú poradcov, ktorí im pomáhajú a ich konzultantov v krízových situáciách. Naozaj, tú komunitu a spolupatričnosť živnostníkov a malých podnikateľov som cítil veľmi silno. Toto je krásne, lebo možno v mierových časoch by vám ani nenapadlo sa takto spojiť, zdieľať takto pocity a informácie. Videl som viacero takých komunít, ktoré sa spojili, zdieľali, pomáhali si. Niekto vedel, ako na marketing na sociálnych sieťach, pozdieľal, ako sa to robí, nejaké rady a tipy. Napríklad my sme pomáhali zorientovať sa v schémach a štátnej pomoci. Dávali sme rady a takto tá komunita malých podnikateľov v pandémii naozaj ožila, podľa mňa. Povedzme si možno aj konkrétne, vlastne už všetko, čo ste povedali za ten krátky čas, sú nejaké konkrétne závery. Podporná skupina je pre toho malého podnikateľa, najmä keď začína, pomerne dôležitá. To, čo sú to tie ponaučenia z toho, čo ste zažili tie prvé turbulentné mesiace v krízovom manažmente, čo viete, že teraz urobíte hneď, keď príde ďalšia kríza alebo ďalšia zmena. Nemusí to byť pandemická. Dúfajme, že o pár mesiacov to bude minulosťou. Ak ste sám líder, ste na to sami a neviete si rady, čo urobíte? Kde sa obrátiť o pomoc?

GP: My sme riešili relatívne dosť krízovú situáciu aj v rámci tímu, lebo fungujeme ako dobrovoľníci a to je úplne iná situácia. Tým, že prišiel rok, keď sme museli prvýkrát zrušiť festival, bolo pre nás náročné aj v tom spravení rozhodnutia. Práve z tejto krízovej situácie vyplynuli nejaké veci, ktoré sa v tíme už dlhodobo kopili a neriešili sme ich. Tento rok sme si povedali, že sme nikdy nemali ako keby to, čo my musíme urobiť predtým, ako spustíme veľkú organizáciu festivalu. Spravíme spoločný kick-off teambuilding. Normálne, máme prvýkrát, budúci víkend nás to čaká. Facilitátorov, ktorí s nami budú robiť nejaké aktivity. Spoločne si ideme prebrať rok, čo sa udialo, ako sme to zvládli, lebo nás čaká ďalší neistý rok. My síce ideme do organizácie a Atmosféry, ale je veľká šanca, ja dúfam, že je malá, ale je tam šanca, že tu znova budeme musieť spraviť rozhodnutie, že to ideme zrušiť. Povedala som si, že toto je kľúčové, aby sme sa ako tím nejak spoločne zladili, nastavili sa, že čo sa bude diať tento rok, ideme do toho. Je možné, že sa to znova udeje, ale skúsime to zvládnuť lepšie a skúsime sa o tom viac rozprávať. Myslím si, že práve toto nám chýbalo. Ja som sa cítila neistá a to, že sa ostatní cítili neisto, tak to nebola len tá spolupatričnosť s inými organizátormi, ale uvedomila som si, že je kľúčové, aby sme sa aj v tíme rozprávali o neistote. Nikto nevedel, čo je dobré, a v konečnom dôsledku som za to rozhodnutie, ktoré sme urobili, vďačná, pretože sme ho dokázali urobiť a myslím, že toto bude pre nás kľúčové. Vnímam to a aj kvôli tomu ideme robiť stretnutie s tímom a spustiť ďalší ročník.

OK: Taká otvorenejšia, transparentnejšia komunikácia.

GP: A dôvera. Viem, že vzájomná podpora aj v rámci tímu, aj v rámci tých iných ľudí, s ktorými robíme.

OK: Super, super. Kristína, už sme preberali, ako si začínala. Sama rozbiehaš nový biznis, do toho pandémia a zazmluvnený priestor, od ktorého už nie je cesta naspäť. Ako to bolo u teba? Ako toto celé na teba doľahlo? Nebol tam úplne plán B, plán C, s ktorým si počítala. Ako si zareagovala? Čo ti v tejto situácii najviac pomohlo?

KS: Presne, ako hovoríš, nepočítala som s tým, ale mne veľmi pomohli blízki kamaráti, blízki ľudia. Oni rozniesli meno ateliéru či už cez sociálne siete, alebo sa im nejako tá tvorba páčila, jeden druhému si to povedali a rozniesli to. To bol pre mňa taký zvrat. Zrazu som niekde prišla a už sa meno ateliéru šírilo. To bola pre mňa aj taká veľká podpora, ako sa hovorí, v núdzi nájdeš priateľov. Naozaj som cítila, že tí kamoši pri mne stáli. Aj vďaka nim sa to určite roznieslo ďalej.

OK: Vy ste hovorili aj o tých sieťach a komunikácii na zákazníkov alebo fanúšikov. Všetko, čo robíte, je dôležité komunikovať a mať prepracovaný a otvorený marketing. Ako ste to vnímali počas pandémie? Ako na to reagovali ľudia? Bola tam nejaká zmena? Hovorili sme o spolupatričnosti aj o podpore. Ako ste to vy vnímali alebo ako ste to vy komunikovali, aby sa biznis posunul alebo sa z toho ponaučil? Ako ste tie situácie riešili?

GP: Pre nás bola, samozrejme, veľmi dôležitá jasná komunikácia. Celé to bolo o tom, že my sme vlastne klasickú kampaň, keď človek komunikuje prevažne line up na program a tak ďalej, preklopili na to, že sme museli komunikovať bezpečnosť na festivale. Ľuďom dávať skôr tie informácie, že poďte na festival, robíme to bezpečne. Mali sme najfungujúcejší post z minulého roka taký, že sme mali fotku zo šiesteho ročníka. To bol prvý ročník na lúke a na nej bolo 1 000 ľudí. To bola fotka z dronu, kde naozaj tá lúka dýchala. To si si fakt uvedomil, že je to ozaj bezpečné prostredie. My sme akurát spravili taký post, že príďte na festival, kúpte si lístky, je to naozaj bezpečné. Nemusíte sa toho báť. Museli sme prispôsobiť celú komunikáciu. Veľmi málo sme komunikovali line up a skôr sme sa sústreďovali na to, ako odkomunikovať ľuďom to, že urobiť rozhodnutie kúpiť si lístok na festival a prísť naň je bezpečné, je to v poriadku, nikto sa tam nenakazí a urobíme naozaj všetko pre to, aby to bolo fajn. Toto nám veľmi pomohlo.

OK: Super.

OK: Kristy, spomínala si tú donášku, čo boli ešte ďalšie a možno aj nejaké riešenia alebo nástroje na to, aby to kvetinárstvo, kde nemôžu prísť ľudia... Čo ďalšie ste využívali alebo čo a ako ste komunikovali na sociálnych sieťach?

KS: Ďalšia vec bola, bolo to už v októbrovej vlne, keď sa čísla začali zväčšovať, že sme zriadili e-shop. To bolo veľmi náročné aj po finančnej stránke, ale teraz spätne si vravím, že sa to veľmi vyplatilo. Práve tam už bolo to, že si tam zákazníci tovar vedeli pozrieť. Ako si vravel, že si to takto nevedeli predstaviť, tak na tom e-shope si človek vie s tým popisom dokonalo predstaviť, čo si kupuje. Takže tam sme zaznamenali nárast záujmu, začali sa predávať nielen kytice, ale aj doplnkový tovar, dekoračné vázy a tak, takže to bol veľký posun.

OK: Ak sa na to pozriete mimo tých svojich biznisov, festivalov. Čo vnímate, kde sa to posunulo pre malých podnikateľov v čase pandémie a v post pandemickej dobe? Ako vy podporujete, ako vy nakupujete? Ako sa zmenilo toto správanie? U mňa je to tak, s malými podnikateľmi už roky spolupracujem a vnímam ich, ale naozaj až v tejto pandémii som si uvedomil, akí sú najviac zraniteľní. Tam to záleží od podpory ich okolia a naozaj treba podporiť aj tých, ktorí marketing a komunikáciu nemajú také dobré. U vás je to super. Vďaka tomu ste prežili, vďaka tomu môžete teraz fungovať. Nejaký päťdesiatnik, šesťdesiatnik, ktorý nie je na Instagrame či na Facebooku, má svoje malé potraviny alebo aj kvetinárstvo v malom mestečku a je závislý od toho, aby tam za ním chodili ľudia. Ako ste to vnímali a podľa čoho si vy vyberáte biznisy, ktoré podporíte, alebo na aké podujatia pôjdete, ako to je u vás?

GP: Pre nás to bola taká prirodzená cesta, lebo ja vnímam organizáciu Atmosféry aj v čase pandémie ako nielen to, že chceme ľuďom urobiť festival a my si ho chceme zorganizovať. Vnímame to ako podporu ľudí, ktorí tú Atmosféru tvoria a ktorí, žiaľ, boli... Nechcem tu porovnávať, kto bol viacej zasiahnutý a kto menej, lebo sme to mali náročné. Jednak hudobníci, ľudia, ktorí nám zabezpečujú techniku. Dodávatelia, rovnako remeselníci, ktorí tam predávajú, boli posledné mesiace obrovsky zasiahnutí. My to vnímame aj tento rok ako nástroj podpory týchto ľudí. Mali sme akurát pred pár dňami stretnutie s mojím tímom a bavili sme sa o tom, že s najväčšou pravdepodobnosťou ideme úplne znižovať, prispôsobovať podmienky predajcov na festivale. Povedali sme si, že pre remeselníkov to bude pravdepodobne zadarmo. Chceme ich podporiť aspoň tak symbolicky. Viem, že ich to nezachráni, ale rovnako aj pre mňa je dôležité, že aj keď voláme kapely k nám na festival, tak ja som ten človek, ktorý im platí plné honoráre. Nejdem sa s nikým dohadovať že tento rok je ťažší. Snažím sa. Nám sa, vďakabohu, podarilo získať tento rok nejaké dotácie, čo je skvelé, lebo vďaka tomu môžeme tie peniažky hodiť znova do obehu. Čo znamená vyplatiť plné honoráre, vyplatiť plné renty. Všetko tak, aby sme mohli tých ľudí podporiť. Jednak to vnímam cez festival a jednak to vnímam, samozrejme, cez seba. Počas pandémie som riešila to, že som sa snažila chodiť si po jedlo ku gastro predajcom. Viac som si kupovala slovenské značky, lebo naozaj som blízko tých ľudí, počúvam ich a fakt to nie je sranda ich počúvať, v akých situáciách sú. Milujem na svojom živote, že si žijem taký komunitný život. Mám svojho kvetinára, svojich kaviarníkov, od ktorých si každé ráno idem kúpiť kávu. Mám to rada, je to spôsob podpory, je to ich živobytie. Tak, ako si niekto kúpi lístok na festival, tak ja si kúpim od nich kávu. Mám pocit, že sa to zvýraznilo a som oveľa obozretnejšia aj mám chuť. Nemám tých peňazí viacej, ale mám chuť ich míňať a podporovať ich, lebo viem že to majú rovnako ťažké ako my ostatní.

OK: Kristy, u vás je to ako? Časť toho biznisu sú aj svadby alebo nejaké akcie, ktoré sa v zásade za posledný rok vôbec nekonali. Ako to vnímaš, z hľadiska dodávateľov? Ako sa to vyvíjalo? Ako ty vidíš to oživenie, ako to aj tí dodávatelia vnímajú? Ako sa na to pozeráš cez tie doplnkové služby?

KS: My tiež čerpáme nejaké produkty aj od slovenských keramikárov, čo nám robia na mieru nejaké kvetináče alebo vázy, takže aj tam sme to cítili. Oni nemali tú možnosť, ako Grétka spomínala, predávať na trhoch alebo niečo. Snažili sme sa od nich brať viac ako od nejakých dánskych, švédskych značiek, ktoré tiež normálne berieme. Celkom sme to teraz upravili na takú slovensko-českú kolekciu, ktorú máme teraz v obchode. Takže aj takto ich podporiť. Čo sa týka toho môjho postoja, možno k tomu tiež niekedy fajn padlo, keď som sa len porozprávala, keď som si išla po nejaký obed, kávu a zdieľala nejaké spoločné troubles. Aj oni majú problémy, aj my máme problémy, ale som toho názoru, že keď si takto navzájom pomôžeme, tak to vieme lepšie zvládnuť.

OK: Presne tak, ja mám príklad, keď si o tom rozprávala, tak mi to napadlo. Ja som čoraz viac chodil do takých zašitých malých potravín, kde som naozaj vedel, že to nie je sieť potravín. Urobil som tam väčší nákup, ktorý by som niekedy urobil niekde inde. Toto tak zostalo podľa mňa. Toto by sme mohli robiť viac, ale to už je zase filozoficky... Poďme k praktickým veciam. Hlavné ponaučenie, také praktické z pandémie, lebo v podstate doteraz sme neboli pripravení na takúto krízovú situáciu, ktorá bola takéhoto veľkého rozsahu, tu vlastne všetko zastalo. Museli sme prestať robiť to, čo máme radi, a veľa aj tých malých podnikateľov, boli aj nejaké zásoby a tak ďalej na sklade. Inak sme aj plánovali svoj život. Aké je hlavné ponaučenie z toho, že sa to môže niekedy opäť všetko zastaviť? Ako to vnímaš ty, Grétka?

GP: Pre mňa to bolo nelipnúť na nejakých veciach a nebáť sa robiť rozhodnutia. Pamätám si, ako som viackrát spomenula počas posledných rokov, že si neviem predstaviť, že by festival nebol. To by nebol rok. Teraz mám skúsenosť, že sme to museli zrušiť, bol rok bez festivalu a prežili sme všetci. Pre mňa toto bolo také aj minulý rok, mám pocit, že to bolo také náročné. Stále robiť rozhodnutia. Naozaj som sa bála, že keď urobím to rozhodnutie, tak či je dobré a či nie je dobré a v konečnom dôsledku nech urobíš akékoľvek rozhodnutie, tak bude buď dobré... Vieš, že to nie je, že je dobré alebo zlé. Jednoducho je to rozhodnutie a niečo ti prinesie. Je dobré v niečom sa ako keby oslobodiť od toho báť sa robiť rozhodnutia. Ty ich musíš urobiť a byť flexibilný. To je to, čo ja verím, že ak nám mala pandémia niečo pozitívne priniesť, tak je to možno schopnosť učiť sa byť flexibilný, byť možno rezilientný a zároveň pracovať s nejakými scenármi. Toto mi napríklad veľmi pomohlo, mať pripravený plán B a možno aj ten plán C a pracovať s viacerými scenármi. Viem, že je to náročné, ale pri organizovaní festivalov inú možnosť nemáme. Ani toto leto nevieme, aké budú opatrenia. Musíme počítať aj s takým testovaním, aj s takým a možno aj tak, aj tak. Potom sa v nejakom čase rozhodnúť a nebáť sa urobiť rozhodnutie. Byť v tom, že to potom prináša slobodu a možno sa potom nejak spoľahnúť na to, že okej, nech je to rozhodnutie akékoľvek tak niečo prinesie. Vždy to tak je. Niečo ti prinesie, niečo ti odnesie, ale jednoducho to je život a tak to je a tak nejak to asi má byť.

OK: Presne tak, to sa ukázalo. Bola veľká paralýza. Ja osobne, som bol paralyzovaný niekoľko týždňov, keď prišla pandémia. Nevedel som, že čo, kam nasmerovať tú energiu, lebo to bola taká veľká zmena a potom sa ukázalo, že aj tí, čo sa obracali, snažili sa, možno sa im niečo nepodarilo, ale boli pre svojich zákazníkov, klientov, fanúšikov a návštevníkov tam, tak sa im to vrátilo niekoľkonásobne. Naozaj to išlo. Nebáť sa robiť rozhodnutia. To je veľmi dobrá rada v krízových situáciách.

OK: Kristy, poďme k tebe. čo sú také konkrétne ponaučenia z krízy? Keď si to plánovala s takou vidinou v tom ideálnom svete a teraz sa to tak dosť zmenilo. Čo si z toho berieš?

KS: Také to prispôsobenie sa danej situácii. Možno emócie trošku poslať bokom. Sústrediť sa, prispôsobiť sa tomu, čo sa momentálne dá robiť. To sme aj urobili. Zaradili sme do ponuky aj návrhy a teda aj realizáciu záhrad, čo sa vonku dalo robiť. Prišiel aj taký návrh či by sme nechceli jednu záhradu neďaleko Bratislavy a tak mi to nejako aj napadlo, že dobre, poďme do toho. Ja som to teda aj študovala. Prišlo mi to také fajn oživenie aj v tejto dobe, keď bol ateliér zatvorený. Vlastne sme to nejako začali. Teraz máme ešte ďalšie takéto projekty rozrobené. To si myslím, že je také dôležité, nezaspať. Nenechať iba tú prevádzku zatvorenú, ale využívať čo najviac, čo sa dá. Tie príležitosti, ktoré prichádzajú, ponuky. To je podľa mňa dôležité.

OK: Byť otvorený tomu čo sa deje, skúšať ako aj Grétka hovorila.

OK: Poďme ešte k tej digitalizácii, k tomu, ako sa to tu všetko zmenilo. Mali sme samé cally, niekoľko mesiacov sme sa osobne nestretávali. Ako to pri tých vašich biznisoch vyzeralo? Čo vám pomohlo, Čo vám možno aj liezlo na nervy, čo možno aj vnímate, že sa už teraz s uvoľňovaním zlepšuje? Ako to bolo u vás, Grétka?

GP: Samozrejme, ZOOMy, vieš, že to, čo nás celý tím, dobrovoľný tím, spájalo, bola organizácia podujatia a zároveň to osobné stretnutie. Naše porady raz za týždeň, raz za dva týždne vyzerali asi tak, že sme sa všetci stretli, nakúpili sme si jedlo. Nebolo to len o práci, ale ozaj aj o spoločnom jedení a zdieľaní vecí. Teraz zrazu jednak máš krízovú situáciu, jednak vidíš tam tých ľudí na ZOOM-e, nevieš ich objať. Také tie základné veci nevieš navnímať, tie pocity. Nemáš gestikuláciu, nevieš reálne, ako sa v tom cítia, a zároveň v tom funguješ mesiace. My sme si pred mesiacom povedali, že sa začneme testovať. Vnímame, že napríklad testovanie je dobrý spôsob, ako sa bezpečne vrátiť do práce. Už to jednoducho nedávame, už nás to nebaví takto fungovať. A ozaj, videla som na mojich členoch tímu, že dynamika aj práca s nimi už naráža na svoje limity. Je to dobré, je to rýchle na nejaké obdobie, tie online cally, ale my sme si už povedali, že už sa musíme vracať naspäť. Toto bolo pre nás také najnáročnejšie. Čo sa týka ostatnej digitalizácie, náš plán nie je preklápať sa do onlinu. Festival Atmosféra je o pocite. O tom, že si sadneš na trávu, si tam s blízkymi, piješ pivo, počúvaš hudbu, máš ten vibe, máš ten pocit. Toto sa cez online nedá spraviť. Nedá a ani to nechceme robiť, takže nemáme ten plán zatiaľ.

OK: Super, dúfame že toto leto si to užijeme.

OK: Kristy u vás to bolo ako? Čo sa týka digitalizácií a inovácií, vám to aj pomohlo prečkať krízu a pandémiu. Čo asi zostane potom?

KS: U nás napríklad boli tiež nejaké online meetingy. Napríklad s nevestami alebo s nejakými klientmi. Bolo to spočiatku veľmi ťažké, lebo ja si rada navnímam ten pár predtým, než idem navrhovať celú svadbu. Cez online meeting to bolo ťažké. Oni tiež možno nevideli tie kvety, ťažko si to predstavovali, ale teraz to vidím ako pozitívum, čo také by aj zostalo. Pre tie nevesty, ktoré sú napríklad z diaľky. Či už z nejakého východného Slovenska alebo z Česka, tak to bolo jednoduchšie v online prostredí. Tým, že je tam tá vzdialenosť, tak to určite aj zostane. Koľkokrát nevesty kvôli tomu cestovali, takže toto je fajn. V rámci digitalizácie určite ponecháme naďalej e-shop, to je naozaj osvedčené.

OK: Možno si to nezamýšľala tak rýchlo, akcelerovala to pandémia.

KS: Áno, ja som si to tak hovorila, že to bude tak do budúcna, keď budeme na to možno aj finančne viac pripravení, ale nakoniec sa to veľmi osvedčilo. Som za to vďačná.

OK: Super, ďakujem veľmi pekne. Za pár minút sme toho prešli veľa. Veľa vašich skúseností, ako reagovať na krízové situácie, možno aj ako pomáhať tým biznisom, čo funguje aj na tom online, ako zapájať fanúšikov, klientov, ako prinášať nových. Pre mňa to bolo osobne veľmi prínosné a o niektorých konkrétnych veciach sa určite s vami ešte poradím aj mimo tohto seriálu. Ďakujem veľmi pekne, dnes tu bola Kristína Sedláková, majiteľka kvetinárstva a ateliéru MOSS.

KS: Ďakujem aj ja Otto.

OK: A Grétka Pavlovová, organizátorka festivalu v Hontianskych Nemciach Atmosféra.

GP: Vďaka Otto.

OK: Dnes sme sa rozprávali o tom, ako reagovať na krízovú situáciu. O tom, ako sa navzájom inšpirovať, ako prečkať, ako mať plán B a C, ako z toho vyťažiť maximum a aj o obmedzených možnostiach. Ďakujem veľmi pekne. Ak vás tento seriál zaujal, môžete ho aj vo forme podcastu odporučiť svojim známym. Teším sa na vás v ďalších častiach tejto série.