Melinda Mikleová spojila biznis a chránenú dielňu

| 11.05.2022 | 5 min. čítania

Otec chcel, aby šla na elektrotechniku, mama ju zas videla ako terapeutku. Dnes v podstate robí oboje. Melinda Mikleová vedie firmu na predaj a prenájom kancelárskej techniky, ktorá zároveň funguje ako chránená dielňa. Splnila si sen a zároveň prerazila v mužskom svete biznisu.

K vlastnej firme ju posunulo osudové stretnutie

Chcela byť novinárkou, no keďže jej otec zomrel krátko pred maturitou, víziu ísť na vysokú školu musela nechať tak. Krátko po ukončení gymnázia nastúpila do fabriky na pozíciu v trojzmennej prevádzke, aby mala z čoho žiť. Keďže však podľa jej slov v roku 1994 v Nových Zámkoch „zdochol pes“, vybrala sa hľadať prácu do väčšieho mesta – do Nitry.

Spomína si na úsmevnú príhodu, ako prišla, podľa jej vtedajšieho nazerania na svet, do veľkomesta. S dvomi igelitkami v ruke vtedy vyplašená stála na veľkej križovatke a otvárala oči, pretože toľko áut vraj dovtedy nikdy pohromade nevidela. Na druhej strane cesty Melinda stretla svojho budúceho manžela, za ktorého sa vydala o rok neskôr.

Práve on ju presvedčil, aby šla pracovať do rovnakého obchodu s kancelárskou technikou, kde bol práve zamestnaný. Tak sa stalo, no Melinda vo firme pobudla iba krátko, pretože šéf príliš nedbal na zamestnávateľskú etiku a svojim ľuďom neplatil mzdy načas. Spolu s manželom teda dala výpoveď a spoločne si založili v Nitre vlastný obchod s kancelárskou technikou. Tak sa začal Melindin vlastný podnikateľský príbeh.

Kedysi robila marketing cez pohľadnice, dnes predáva „svätý pokoj“

Firma EUROtoner musela nejako získať prvých zákazníkov, a tak Melinda otvorila Zlaté stránky. V čase pred internetom sa rozhodla staviť na klasickú poštovú kampaň a firmám z celého Slovenska zaslala pohľadnice, kde bol na jednej strane dotazník o tom, akú kancelársku techniku vo firme používajú a či s ňou nepotrebujú pomôcť, a na druhej strane adresa jej firmy. Na počudovanie sa jej pomerne veľké množstvo pohľadníc vrátilo nazad a mnohí z prvých zákazníkov sú u Melindy dodnes.

eurotoner

Dnes už ostrieľaná podnikateľka Melinda Mikleová razí jednoduchú teóriu. Radšej mať pol milióna zákazníkov s tržbami po dve eurá ako dvoch zákazníkov s tržbou pol milióna od jedného. Ak človek stratí jedného z dvoch, môže ho to zruinovať. Ak ale stratí jedného z pol milióna, príde iba o dve eurá.

Firma EUROtoner je na trhu viac ako 25 rokov a podľa slov jej zakladateľky už veľmi veľké marketingové kampane nepotrebuje. Mnohí noví zákazníci totiž prichádzajú na základe pozitívnych referencií od tých existujúcich.

Ak už sa vo firme rozhodnú, že idú robiť kampaň, tak využívajú sociálne siete, reklamu vo vyhľadávači alebo e-mailové kampane. Keďže Melinda má zmysel pre humor, v jednej z kampaní napríklad zákazníkom ponúkali na predaj „svätý pokoj“. Ako sama vysvetľuje, jej zákazníci nechcú mať na svojich pleciach opravy tlačiarní a objednávanie tonerov či papiera, chcú mať jednoducho od všetkej techniky „svätý pokoj“. EUROtoner im ponúka plný servis vrátane starostlivosti. Sympatická a usmievavá podnikateľka si spomína, ako jej jeden zo zákazníkov po tejto kampani povedal, že si z toho svätého pokoja poprosí päť kíl.

Od klasického podnikania k chránenej dielni

Melinda vraví, že od útleho detstva každého okolo ratovala a vždy chcela pomáhať slabším. Keďže prvé manželstvo jej nevyšlo a, ako s humorom vraví, do tridsiatky sa stihla aj rozviesť, aj znovu vydať, rozhodla sa po osamostatnení od bývalého manžela pretransformovať firmu na chránenú dielňu.

Vraj toto rozhodnutie dodnes ani trochu neľutuje, hoci ju čakala 10-mesačná byrokratická tortúra. V praxi vraj tento typ podnikania s hendikepovanými zamestnancami znamená mať šesť šanónov dokladov navyše a ideálne aj jedného extra človeka, ktorý bude riešiť len agendu okolo chránenej dielne.

Veľa ľudí tiež vraj podlieha mylnej predstave, že mať chránenú dielňu znamená dostávať veľa peňazí od štátu. Melinda vysvetľuje, že hoci dostáva na každého zdravotne ťažko postihnutého zamestnanca finančný príspevok, ten vraj pokryje iba časť mzdy a často sa používa aj na pokrytie dlhodobej PN, ktorá nie je u hendikepovaných kolegov, žiaľ, ničím výnimočným.

tim eurotoner

Melinda by ich však podľa vlastných slov nevymenila za nič na svete. Podržali ju totiž aj v časoch, keď sama prišla na dno svojich síl.

Kvôli firme skolabovala a skončila na infúziách

Hoci Melinda Mikleová pôsobí ako vyrovnaná a spokojná úspešná podnikateľka, má za sebou aj ťažké chvíle. V čase ešte pred vstupom Slovenska do EÚ museli tovar zo zahraničia preclievať a vtedy si vraj doslova odtŕhali od úst. Spomína si aj na to, ako jej nevyšiel finančne náročný a veľmi dlho pripravovaný projekt. Vtedy sa psychicky zrútila a skončila v nemocnici na infúziách. Priznáva, že v tom čase chcela s podnikaním skončiť a všetko nechať tak. Vraj pochopila, že nad každým, kto sa cíti byť nenahraditeľný, raz porastie tráva.

Dôvodom, prečo pokračovať, ale boli jej zamestnanci. Po niekoľkotýždňovej neprítomnosti v práci sa vrátila do firmy, kde všetko bežalo ako švajčiarske hodinky. Musela si priznať, že je čas pustiť z rúk ekonomiku a personalistiku, ktoré aj tak nemala rada, a pochopila, že im nerozumie tak dobre, ako jej šikovnejší kolegovia. Stačilo im dať viac priestoru na realizáciu. „Ja som lovec, ktorý nosí zákazky a zamestnanci pestovatelia, ktorí sa o klientov potom ďalej starajú,“ vysvetľuje Melinda súčasné fungovanie firmy.

Aj vďaka ťažkým časom Melinda prišla na to, že stačí ľuďom vo svojej firme ušiť prácu na mieru a že ak má celý organizmus fungovať, firma musí byť ako z plastelíny. Vyberá si k sebe ľudí, ktorí v sebe majú trochu drzosti a dravosti a ktorí sa zameriavajú na cieľ. Vôbec si nepotrpí na vzdelanie, pretože škola podľa nej nie je zárukou kvality. Úspešná podnikateľka má rada v rámci tímu stabilitu. Väčšina hendikepovaných kolegov je s ňou takmer od začiatku a, ako s humorom dodáva, ak by mohla, jednu asistentku by mala aj 260 rokov.

Skĺbiť zdravie a biznis ju naučil až čas

Melinda prízvukuje, že zdravie je prvoradé a že túto lekciu jej dali až infúzie v nemocnici. Keďže si tento zážitok už nechcela zopakovať, rozhodla sa vo firme tráviť oveľa menej času než kedysi. V minulosti pracovala aj 16 hodín vkuse, tie časy sú ale podľa Melindy nenávratne preč.

Hoci aj dnes ešte niekedy potiahne dlhšie, keď je treba, z práce odchádza vždy s čistou hlavou a biznis necháva za dverami firmy. Hovorí totiž, že na rozdiel od iných, ona nedokáže pracovať z domu. „Som tradicionalista. Pracovný svet mám vo firme a doma mám pokoj,“ vysvetľuje.

eurotoner

Podnikanie je podľa Melindy ako adrenalínový šport. Dá sa pri ňom padnúť na dno, ale aj vyletieť veľmi rýchlo do výšky. Aby človek pri takom vzlete alebo páde nenarazil, musí byť sebakritický a uvedomiť si, na čo má a na čo nie. Melinda prízvukuje aj to, že keď nejde o život, nejde o nič. Sama sa naučila, že nie každý deň je v podnikaní slnečno a že problémy treba buď vyriešiť, alebo hodiť za hlavu a ísť ďalej. Len nedávno začala počúvať audioknihy a s vážnosťou v hlase vraví, že tá s názvom Ako sa zbaviť starostí a začať žiť od Dalea Carnegieho jej zachránila život.

Preskúšala ju aj nedávna pandémia. Keďže jej firma EUROtoner poskytuje IT hardvér a jeho servis, výnimku na bežnú prácu mali medzi prvými. Na každé covidové oddelenie vraj zrazu bolo treba 2 – 3 nové tlačiarne, vo firme sa preto museli obracať. Napriek tomu išli s tržbami dolu, nie však v takom rozsahu, aby sa ich týkala štátna podpora, preto museli všetko zvládnuť sami.

Covid Melindu vraj naučil ešte väčšej pokore než predtým. Keďže od nej záviselo veľa ľudí, hlavne veľa samoživiteliek a ľudí v ťažkej zdravotnej a životnej situácii, pochopila jednu vec: „Docvaklo mi, že vždy som všetkých dávala na prvé miesto, no pochopila som, že ja som tá najdôležitejšia a bezo mňa by nebolo nič. Preto ak sa mám postarať o ostatných, musím sa najskôr postarať o seba.“

Rovnováhu však musela hľadať nielen v rámci zdravia, ale aj v rámci vzťahov. Keď išiel jej syn na osemročné gymnázium, pravidelne ho vozievala do školy a musela si na rodinu vyčleniť viac času. Spoločnú cestu si chvíľu hľadali aj s druhým manželom. Hoci jej zo začiatku vo firme pomáhal, neskôr obaja pochopili, že to nebude úplne jeho šálka kávy.

Manžel je vraj typ, ktorý má oveľa radšej pevný osemhodinový pracovný čas a urobí to, čo povie nadriadený. Je rád, keď na konci mesiaca dostane za svoju prácu presne stanovenú odmenu a podnikateľský adrenalín mu nechýba. Melinda je jeho presný opak. Ako vraví, keď má podnikateľka partnera nepodnikateľa, niekedy je to aj nevýhoda. Ťažšie sa totiž hľadajú spoločné témy.

Zošit plný nápadov, ktoré (by ešte rada) zrealizovala

Melinda je energická žena, ktorá je ako majiteľka a zároveň obchodníčka často na cestách a v pohybe. Neutícha však ani jej myseľ. Keď nie je vo firme, buď oddychuje, alebo premýšľa nad tým, ako uzavrieť dobrý obchod, či nad tým, aký nový biznis by ešte mohla začať.

Nápadov má vraj plný zošit. Podnikateľka, z ktorej srší život a srdečná povaha, si splnila sen, jej firma dosahuje šesťciferné obraty a zároveň pritom pomáha slabším. Jej zošit nápadov však neostáva iba miestom na zapisovanie, jednu z ideí už stihla priviesť k životu. Melinda založila sociálny podnik s názvom Minoritas, ktorý poskytuje upratovacie služby a zamestnáva ťažko zamestnateľné skupiny ľudí. Mamičky po materskej, ktoré si nevedia nájsť prácu, ženy po päťdesiatke, dlhodobo nezamestnaných, chorých či ľudí po ukončení výkonu trestu. Na upratovanie údajne netreba vzdelanie, no treba mať dar.

„Myslela som si, že upratovanie nie je žiadna veda a že viesť tento biznis bude jednoduché, no nie je to tak,“ vraví Melinda. Stretáva sa vraj paradoxne aj s nevďakom a zvláštnym správaním ľudí, ktorým dáva príležitosť, no oni sa jej nechopia. Na druhej strane jej nový biznis robí radosť. Búra tiež vďaka nemu predsudky, pretože povolanie „upratovačky“ je podľa nej stále zaznávané. „My naše zamestnankyne voláme gazdiné, pretože nimi skutočne sú,“ vraví Melinda. Smeje sa aj na tom, že nový biznis ju naučil byť super flexibilnou. Hlavne pri robení rozvrhov upratovania. To, čo vraj platilo včera, už neplatí dnes. Jedným dychom ale dodáva, že vďaka silnému ženskému vedeniu všetko zvládajú, ako treba.

„Bohapusté zarábanie peňazí a chodenie 6-krát ročne na dovolenku, to nie je pre mňa. Biznis musí mať vždy aj sociálny rozmer. Ak pomôžem aspoň jednému človeku, vtedy mala moja snaha zmysel,“ dodáva Mikleová a s úsmevom vysvetľuje, ako svoju firmu z plastelíny rozdelila na dve kôpky. Rada žartuje, že jej pribudlo nielen starostí, ale aj diagnóz. Na druhú stranu má ale vo všetkom jasno – biznis je boj a kto nechce bojovať, nemá v ňom čo robiť. So svojím typickým humorom uzatvára, že ak je raz človek workoholik ako ona, nerobiť by ho zabilo skôr, ako robiť veľa.

Tip pre vás: