Spoznali sme mená laureátov Ceny Nadácia Tatra banky za umenie

Joanna Kozuch je režisérka, výtvarníčka a animátorka. Aktuálne pedagogicky pôsobí na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde absolvovala doktorandské štúdium. Film Bolo raz jedno more... rozpráva príbeh umierajúceho Aralského mora. Zároveň zachytáva tragédiu jednotlivcov žijúcich v Muynaku. Vplyvom politických rozhodnutí, ktoré obyvatelia mestečka nemohli ovplyvniť, stratili poklad, ktorý bol pre nich všetkým. Režisérka približuje príbehy posledných obyvateľov mestečka, ktorí si spomínajú na ligotavú pýchu rybárskej veľmoci a snívajú o návrate k veľkej vode. Súčasnosť tvorí cintorín lodí, ktoré už nikdy nevyplávajú z prístavu.

Príbeh, ktorý je už aj náš. Inscenácia 24 je napísaná podľa reálnych skutočností. S vojnou na Ukrajine sme objavili nepoznaný strach. Inscenácia je o nás, o hodnotách, ktoré chceme brániť, o nádeji, ktorú sa snažíme nájsť. O solidarite a ľudskosti. V inscenácii zažijete spoveď hercov, stand-up aj priame oslovenie divákov od hercov, ktorí si časť textov napísali sami. Osudy ukrajinských utečencov, postoje ruskej strany, ale najmä náš vzťah k tomu, čo sa deje, robia túto inscenáciu výnimočne aktuálnou. Potrebujeme sa posilniť, aby sme vedeli, že v šialenstve dejín nie sme sami. V divadle to dokážeme aspoň na chvíľu.

Marcel Holubec W. čerpá inšpiráciu zo životných okolností, ktoré aktuálne prežíva. V roku 2022 cez prach prekročil nový prah a našiel v ňom nový domov, ateliér a showroom. So silným estetickým zmyslom a hravou kultivovanosťou sa dizajnér sústredil na architektonické tvary, presahujúc jednotlivé kategórie na bežné a koncepčné nosenie. Modely sú farebne neutrálne, v odtieňoch sivej, čiernej s modrým akcentom a materiálovo pre autora typické: hodvábny satén, šifón a hodvábna organza, vlna, bavlna, koža, neoprén. Dizajnér v kolekcii využíva aj techniku plisé, ktorá je pre jeho tvorbu signifikantná. Na kolekcii Concréte Marcel Holubec W. spolupracoval s Mikinou Dimunovou.

Stanislav Palúch študoval hru na husliach na Konzervatóriu v Žiline a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Na slovenskej hudobnej scéne sa vyníma ako univerzálny hráč orientujúci sa vo swingu, fusion, world music aj v ľudovej hudbe. Pašie – príbeh o človeku a zemi sú scénickou freskou o dvoch archaických podobách zápasu života a smrti. Prvou je tradičná ľudová kultúra s obrazmi kalendárnych obyčajov spätých s cyklom striedania zimy a príchodu novej, životodarnej jari. Druhú podobu reprezentuje biblický novozákonný príbeh o zrade, prenasledovaní, zajatí, umučení a ukrižovaní Ježiša Krista. Cieľom predstavenia je interpretovať príbeh o človeku a zemi, živú tradíciu a biblické motívy súčasnými umeleckými prostriedkami, jazykom divadla, tanca a hudby.

Mila Haugová píše poéziu, autobiografickú prózu, eseje. Jej básne boli preložené a knižne vydané v šiestich jazykoch. Okrem viacerých domácich ocenení získala v roku 2020 prestížnu medzinárodnú literárnu cenu Vilenica v Slovinsku. Vo svojej nateraz poslednej básnickej zbierke Z rastlinstva autorka pokračuje v humanistickej línii svojej doterajšej tvorby. Jej hlavnou inšpiráciou sú vzťahy lásky medzi mužom a ženou, medzi matkou a dcérou a teraz už aj vnučkami, s hlbokým záujmom o život spojený s prírodou a to, ako by sa dalo žiť v súzvuku ľudí, zvierat a rastlín. Haugovú zaujíma plynutie času a jeho vplyv na ľudský vývoj. Často sa v jej dielach vyskytujú spomienky na predošlé generácie. Verí v život, v ktorom je svedomie riadené srdcom a čistotou myšlienok. Zbierka je členená do troch oddielov a niekoľkých menších cyklov, ktoré funkčne organizujú Haugovej eruptívne písanie.

András Cséfalvay študoval výtvarné umenie na Newcastle University a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde od roku 2014 pôsobí ako pedagóg. Vystavoval v mnohých európskych mestách i New Yorku. Cséfalvay je vizuálnym umelcom, vytvára príbehy, inštalácie, videá s použitím digitálnych technológií. Je spoluzakladateľom platformy digitálnych umení na Vysokej škole výtvarných umení. Pochopenie moci a dominancie, dôležitosti úrovní biodiverzity a zrodu konkurencie, to všetko je spojené s históriou evolúcie. Súťažiť je prirodzené. Robia to všetky zvieratá. Alebo tak si hovoríme a vyvodzujeme závery pre naše sociálne správanie, ktoré odzrkadľuje vonkajší prírodný svet. Konkurencia je prirodzená, pokiaľ je náš model prírody postavený na myšlienkach súťažiacich jednotiek.

Vera Lacková je filmárka, ktorá svojou tvorbou bojuje najmä proti stereotypnému vnímaniu a diskriminácii menšín. Medzi príbehy, ktoré sa vytrácajú z pamäti, patria aj osudy rómskych partizánov počas druhej svetovej vojny. Režisérka prostredníctvom filmu rozpráva príbehy o činoch svojho pradeda Jána Lacka a ďalších troch rómskych partizánoch. Jej motiváciou je vyvrátiť stereotyp o Rómoch ako o obetiach vojny a poukázať na Rómov, ktorých skutky prekračujú rámec histórie menšinového etnika a zaslúžene tvoria súčasť európskych dejín. Film Ako som sa stala partizánkou získal na festivale goEast vo Wiesbadene jednu z hlavných cien – Cultural Diversity Award. 

Krása nevídaná. Krása ako zvieracia kazajka. Mýtus krásy je sociálny konštrukt, ktorý už od malička vtláča dievčatám predstavu, aké by mali byť. Byť dobrou dcérou, dobrou manželkou, dobrou matkou, milenkou, občiankou, kresťankou. Už mladé ženy nedokážu v spoločnosti, ktorá od nich ustavične niečo požaduje, tlak na výkon, perfekcionizmus, ambície, monetizáciu a zároveň je patriarchálna, byť nastavené tak, aby vyhovovali. Ako sa proti tomu obrniť? Ako to zvládnuť a nestratiť sebavedomie a vlastnú hodnotu? Projekt vznikol v spolupráci s Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave.

Terézia Denková študovala vizuálnu komunikáciu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, grafický dizajn na Univerzite úžitkového umenia vo Viedni a dizajn médií na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave. Typogaráž je alternatívne miesto pre súčasnú typografiu, tvorbu písma a grafický dizajn publikácií a tlačovín. Kombinuje a kumuluje galerijný priestor, laboratórium s dielňami a prednáškovo-eventovou scénou. Objekt/priestor garáže je zvolený z viacerých dôvodov. V prvom rade je zámerom „recyklácia“ mestských priestorov, ich revitalizácia, ozvláštnenie, sfunkčnenie. Druhým dôvodom je „kutilská“ práca, ktorá svoje útočisko nachádza práve v garážach, v mnohom podobná práci typografov, písmarov, dizajnérov a tvorcov kníh.

Gleb patrí medzi popredných slovenských interpretov v štýle hiphop. Charakteristickými štýlmi pre jeho tvorbu sú grime, drum’n’bass alebo glitch hop. Vo svojej tvorbe sa inšpiruje predovšetkým kultúrou Veľkej Británie a sám seba nezaraďuje medzi klasických slovenských raperov. V albume BIG BOY FM ukazuje Gleb pokračujúci odstup od svojho pôvodného štýlu drum’n’bassu, keď takmer každá jeho pieseň pripomína skôr klasický rap 90. rokov s viacerými modernými prvkami. Album dokázal na hudobnej platforme v priebehu prvých dvoch dní od vydania dosiahnuť milión streamov.

Nicol Hochholczerová študuje na Katedre grafiky Akadémie umení v Banskej Bystrici. Novela Táto izba sa nedá zjesť je jej knižným debutom a bola zaradená medzi desať najlepších kníh v cene Anasoft litera 2022. Aktuálne sa pripravujú preklady novely do ďalších štyroch jazykov. „Sú debuty tápajúce, rozpačité, kvalitatívne nevyvážené, ale tento medzi ne nepatrí. Hochholczerová sa do ničoho neštylizuje, nie je poplatná väčšinovému vkusu, píše ako ONA a nebojí sa zabŕdať do tém, o ktorých sa otvorene nehovorí. Táto kniha sa dá zhltnúť, ale jej obsah v nás ešte dlho, veľmi dlho zostane nestrávený a bude kvasiť. A to je dobre.“ (Ivana Gibová)

Kambium 1492. „Stromy nie sú ticho. Rozprávajú nám, čo sa stalo. Za tie roky sa do nich vryla pamäť prírody.“ Raper Čavalenky rozpráva príbeh dubového lesa. Príbeh stromov, ktorých korene siahajú do doby pred antropocénom a ktorých drevo pomohlo ľudstvu k najzásadnejším historickým momentom. Stromov, ktorých hodnotu napriek všetkému vnímame iba optikou trhu, pretože cenu pre nás majú len vtedy, keď sú vyrúbané, narezané a predané...