Debetné karty

Madona s dieťaťom nám pripomína, že oveľa viac ako starať sa o seba je dôležité presunúť svoj záujem o druhého, pomoc slabšiemu. Darovať svoj čas, energiu, možnosti aj bez podmienok, bez pevnej istoty, že táto starostlivosť bude opätovaná. Iba objatiami, prejaveným záujmom o iných a spoločným zdieľaním sa stávame ľuďmi. Vychovať dieťa nie je a nemôže byť nikdy komerčnou stratégiou s presnými výpočtami dal, dostal, má dať…

Citlivosť na najzraniteľnejších, dávať tým, ktorí nemajú možnosť vrátiť, hovoriť hlasom tých, ktorých nepočuť, ktorí ani neovládajú reč, ktorí sú primalí, príliš nezaujímaví, primálo použiteľní. Vyhľadať a postaviť sa vedľa posledných. To sú témy, ktoré nerobia veľké titulky v novinách, ale ktoré naozaj menia životy iných k lepšiemu. Aj tie naše.

V hudobnej oblasti partitúra predstavuje komplexný záznam skladby obsahujúci notový zápis pre všetky nástroje a hlasové časti. Partitúra nie je pre Monogramistu T•D formálne stanovená príručka, ale skôr akýmsi dobrovoľne zvoleným formulárom na zapisovanie elementárnych prvkov.

Tieto prvky sú mimo prísneho systému znakového kódu a zároveň odmietajú príliš striktné obmedzenia voľnej kresby. Je to spôsob, ako prostredníctvom umenia odmietnuť racionálne pokyny a naznačiť hravý únik z ich zovretia.

Aj keď Dezider Tóth často narúša intervaly pôvodnej lineárnej štruktúry partitúry, vždy dodržiava jej celkový rámec a poslanie.

Ivana Šáteková sa vo svojej tvorbe venuje rôznorodým témam a aj výtvarný jazyk je pri každom projekte iný v závislosti od námetu, ktorý spracováva. Ako najväčšie vizuálne inšpiračné zdroje sa u nej objavujú komiks, folklór a ľudová tvorba.

Dlhodobo hľadá podobu súčasného slovenského folklóru, a to aj využívaním formálneho jazyka, no s prvkami súčasnosti. Nastavuje (nielen) slovenskej spoločnosti zrkadlo, do ktorého nazrieť je rovnako nepríjemné, ako aj veľmi potrebné.

Dielo na karte je zo série výšiviek Hore hajl, dole hajl, v ktorej sa umelkyňa zaoberá hľadaním podoby súčasného folklóru. Narúša zidealizovaný obraz o Slovákoch, ktorý je bežný pri ľudovom zobrazovaní.

Altamira je pomenovanie rozsiahlejšieho cyklu autorových prác z druhej polovice 70. rokov realizovaných v rôznych médiách. Ich spoločným východiskom je počítačová kresba transformácie paleolitického býka na symbol nekonečna.

Ide v nej o znázornenie pohybu – nie futuristicko-mechanického, ale pohybu ako dialektickej premeny jednej kvality na druhú. Ide o symbol prekonania priepastných intervalov času. O vizuálny prechod – hru medzi entitami zdanlivo nesúvisiacimi – ide o prekonanie diskontinuity.

Ide o – pre autora – fascinujúce zjednotenie lapidárneho motívu s computerovou technikou.