Kreditné karty

Sako v Laubertovej tvorbe spadá do tematickej skupiny textil a je spracované rôznym spôsobom. Najčastejšie je pokryté materiálom, ktorý reprezentuje konkrétne remeslo, takže nevidno pôvodnú látku, z ktorej bolo sako ušité. Výsledkom je sako husto pokryté zápalkami, ktoré nesie názov Hasič. A hoci sa Laubert venuje téme saka približne 40 rokov, nemá ambície zasahovať do módneho priemyslu. Doposiaľ vytvoril približne 15 unikátnych sák: Zámočník – pokryté kľúčmi, Poštár – pokryté známkami, Zbohatlík – pokryté bankovkami, Krajčír – pokryté gombíkmi. Umelcovou snahou je divákovi ukázať inú než klasickú prácu s daným materiálom. Materiál, ktorý daný odborník vyrába alebo používa, sa v Laubertovom diele stáva nefunkčným. Napriek tomu sa jeho saká radia k objektom, ktoré si získali priazeň divákov.

Azda najcharakteristickejším Sikorovým prvkom sa v roku 1976 stali enigmatické znaky * —> † , znamienka zrodu, života a smrti, symbolizujúce nekonečný kolobeh života v univerze. Z koncentrovaných a energetických vírov týchto znamienok vznikli Čierne diery. Najprv ich kreslil, potom s negatívmi kresieb pracoval vo fotokomore rôznymi netradičnými, autorskými spôsobmi, každá fotografia sa tak stávala originálom. Chcel nimi vizualizovať ľudskú túžbu byť spolu: sú vlastne sústredením všetkých energií ľudstva, veď energia je to, čo fascinuje a čím je ľudská bytosť neopakovateľná.

Kohúty sa stali pre Dúbravského atraktívnou témou aj vďaka jeho zážitku z kohútích zápasov na Filipínach, ktoré bývajú veľmi drsné. Dúbravský vidí v kohútoch silný symbol primárneho inštinktu. Tento živočíšny rod vo všeobecnosti spája výrazné bipolárne vplyvy, čo sa premieta najmä do symbolickej interpretácie jeho zvieracích vlastností: na jednej strane byť starostlivý, ochranársky, nezištný, na druhej strane arogantný, pompézny, egocentrický. Dúbravský sa snaží zachytiť inštinktívne reakcie kohúta, ich dynamiku a ďalšie sprievodné rysy správania vtáka v okamihu boja o svoj život, pričom anatómia vtáka zmizne v explózii nafúknutých pierok.

Papierová loďka je nielen symbolom cesty, plynutia či životnou plavbou, ale nesie v sebe aj hravý, poetický moment. Samotná plocha obrazu je pokrytá pastóznou maľbou, autor kombinuje odtiene belasej aj bielej a vytvára povrch pripomínajúci oblohu i vodnú hladinu zároveň. Navŕšené loďky sa do trojuholníkovitého útvaru smerom k vrchnej časti obrazu zmenšujú a ich šírka sa prirodzene zužuje. Toto usporiadanie pomáha perspektívnej ilúzii a kompozícia tak dostáva prekvapivú dynamiku – loďky akoby mizli, odtekali či skôr odlietali vytýčeným smerom.